Publikum – mám na mysli aj to “neumelecké” – rado uspokojuje svoje potreby v novovznikajúcich verejných priestoroch. Posledných niekoľko rokov (5-10), sa tak záujmy presúvajú do novovznikajúcich “galérií” pri supermarketoch, parkoch a podobne, a to len preto, aby umenie oslovilo masy. Ďalšími “prenášačmi umenia” sú aktivisti, ktorí prenášajú umenie do public space, čím sa absolútne stiera inštitucionálna hygiena a koncepcia umeleckej výstavy spájanej s miestom a časom, teda tej, kde sa stretáva záujemca o dielo s dielom samotným a pocitom na ceste dielami, na ktorej jedno dielo ovplyvňuje druhé. Už Yves klein, vystavujúc v roku 1958  prázdnu galériu, sa zahral s publikom – aby poukázal na to, že umenie sa má odohrávať vonku, aby nebolo izolované od skutočného sveta. Výstavy sa “množia” so vznikom komerčných galérií a kvázigalérií, ktoré predtým vôbec neboli určené na vystavovanie. A tak sa jedinečnosť a kvalita inštitucionálnej základne stráca. Priestory s galerijným potenciálom musia hľadať nové možnosti “zárobku”. Fetišizmus kurátora tvoriť stále nové výstavy upadá do skepsy nielen z nedostatku financií, ale aj nezáujmu a počtu návštevníkov (?). Aká je teda budúcnosť umeleckej inštitúcie v čase internetu? Príde k symbolickej smrti tradičnej galérie?